Cesta domov

Odchod z USA bola asi najťažšia skúška, ktorej som v programe podstúpila. Bolo to najmä kvôli tomu, že sa kovidová situácia v Amerike rapídne zhoršila a ja som sa ani nestihla rozlúčiť so všetkými kamarátmi, ktorých som si v USA našla.

Spočiatku som vôbec nechcela odísť a dúfala som, že všetci len zveličujú a že sa situácia rýchlo ukľudní - no nestalo sa tak.

Keďže som musela odísť narýchlo ešte pred koncoročným plesom, tak sa moja hosťovská rodina rozhodla umožniť mi tento zážitok a zorganizovali pre mňa môj vlastný rozlúčkový ples. Slávnostne sme sa obliekli a pretancovali sme celý deň.

Nasledujúci deň bol pre mňa veľmi emotívny, pretože ma na poslednú chvíľu prekvapili moji kamaráti. Nebola to rozlúčka akú sme plánovali, ale aj tak stála za to.

Potom prišiel deň odchodu. Vzhľadom na to, že som bývala na vojenskej inštalácii a v stave núdze vojaci nemôžu opúšťať mesto, tak ma z celej rodiny odprevadili na letisko iba hosťovská mama a babka. Letisko nebolo plné ľudí tak ako vždy, ale úplne prázdne. Z Fayettevillu som letela do Washingtonu DC kde som stretla mojich kamarátov z FLEXu, ktorých som opäť rada videla. Naspäť domov sme leteli vládnym špeciálom, čo bol veľký zážitok pre všetkých. Príchod na Slovensko znamenal automatickú karanténu. Po pristátí sme nastúpili do autobusu, ktorý nás zaviezol do Liptovského Hrádku kde som v karanténe strávila týždeň. Po negatívnom teste som síce mohla ísť domov, no opäť do karantény. Po týchto dvoch karanténnych týždňoch som konečne po ôsmich mesiacoch mohla objať svoju rodinu. Bola som rada, že som doma, no zároveň som bola sklamaná že som musela opustiť Ameriku takým rýchlym spôsobom. Veľmi ma teší, že som aj naďalej zostala v kontakte so svojou hosťovskou rodinou a kamarátmi a už teraz viem, že sa raz vrátim späť. :)

-Zdenka’20