Kamaráti v USA
Ahojte, volám sa Eva a svoj výmenný rok v Amerike som strávila v štáte Iowa, v jednej z častí hlavného mesta Des Moines – Pleasant Hill.
Každá jedna sekunda v Amerike bola pre mňa úžasným dobrodružstvom. Tento rok mi priniesol množstvo zážitkov z výletov, nové získané skúsenosti, nezabudnuteľné okamihy, novú rodinu a v neposlednom rade aj veľa kamarátov, dovolím si povedať, že kamarátov na celý život.
Keďže som ešte pred samotným nástupom do americkej školy absolvovala víkendové stretnutie s mojou “placement“ organizáciou (organizácia, ktorá má na starosti umiestnenie študenta), mojimi prvými kamarátmi sa stali výmenní študenti z iných krajín.
V jednej miestnosti sme sa ocitli mladí študenti z viac ako tridsiatich rôznych krajín, všetci plní očakávania, ale aj strachu z toho čo nás čaká. A to bolo asi najdôležitejším faktorom k nadviazaniu takých pevných kamarátstiev. Všetci sme boli tak odlišní (či už krajinou pôvodu, našou materinskou rečou, zvykmi...) a zároveň rovnakí. Spájalo nás to, že sme všetci boli výmenní študenti v neznámej krajine. Súčasťou nášho stretnutia boli aj rôzne aktivity a hry, aby sme sa lepšie spoznali, ale aj bez nich sme si všetci rýchlo našli cestu jeden k druhému.
Vedeli sme sa spoločne porozprávať o našich hostiteľských rodinách, očakávaniach, problémoch, zážitkoch... Bolo pre mňa úžasné vedieť, že v tom nie som sama, že mám okolo seba ľudí, ktorí stoja pred podobnými výzvami. Jednými z mojich najlepších kamarátov sa stali študenti z Poľska, Ukrajiny, Gruzínska, Macedónie...
Moja škola bola obrovská – vyše 2300 študentov! Niektorí si možno poviete, že muselo byť ľahké nájsť si kamarátov spomedzi tak veľkého množstva ľudí... No opak je pravdou. Pre mňa to bolo práveže omnoho ťažšie. Prvý deň v škole boli mnou všetci ohúrení, keďže mnohí z nich sa nikdy ani len nestretli s niekým z inej krajiny (a mnohí ani netušili čo je to Slovensko...). Chceli sa veľa o mne a o mojej krajine dozvedieť, no bohužiaľ, vo väčšine prípadov toto nadšenie veľmi rýchlo vyprchalo. Predsa len mali už svoje “partie“ – okruhy priateľov, a prijať medzi seba niekoho úplne nového, o ktorom takmer nič nevedia a nemajú s ním spoločné zážitky muselo byť ťažké.
Mala som to šťastie, že niektorí z výmenných študentov, s ktorými som sa už spoznala taktiež navštevovali moju školu. S nimi som si naozaj rozumela a mali sme veľa spoločného. Chodili sme spolu von, stretávali sme sa aj mimo školy, zúčastnili sme sa rôznych podujatí... a proste robili sme veci čo bežní teenageri robia.
No časom som si začala uvedomovať, že som sem najmä prišla spoznať tú americkú kultúru a život takých všedných Američanov. Došlo mi, že JA musím byť tá, ktorá spraví prvý krok. Nabrala som odvahu a sama som prišla za americkými študentami a začala som sa s nimi rozprávať. Samozrejme, nie vo všetkých prípadoch sme sa skamarátili, ale vo väčšine áno. Začali sme sa viac baviť, stretávať, chodiť von... A aj vďaka nim som sa dostala medzi iných ľudí a našla som si ešte oveľa viac kamarátov.
Po čase som mala okolo seba naozaj super kamarátov – či už výmenných študentov, spolužiakov zo školy, členov atletického tímu alebo iných ľudí v mojom veku. Keď ľutujem jednu vec, tak je to jedine to, že som sa neodvážila skôr, že som od prvej chvíle nebola sama sebou ale schovávala som sa za strach z toho, čo si ostatní o mne pomyslia. Rada pre vás: život je príliš krátky na to aby sme ním plytvali, musíme naozaj žiť každú jednu sekundu tak, ako keby mala byť naša posledná. Treba prekonať strach, a aj napriek neúspechu sa netreba nikdy vzdať.
Dones som v kontakte s väčšinou mojich kamarátov a plánujeme si ďalšie spoločné stretnutia. Či už sa niekedy uvidíme, alebo nie, stále som veľmi vďačná, že ich mám a mám ich všetkých veľmi rada.
Eva ´20